Hermann Goerner

Hermann Goerner patril medzi elitu bronzovej éry silných mužov, vzpieračov a zápasníkov. Narodil sa v roku 1891 v nemeckom Lipsku. Bol známy vďaka svojim neuveriteľným silovým výkonom nie len v Nemecku ale po celom svete. Svoju najväčšiu slávu zažiť hlavne v medzivojnovom období a športu ostával verný prakticky až do svojej smrti.

Mladý Hermann Goerner ako mnoho jeho rovesníkov svojej doby obľuboval rôzne športy. V útlom veku obľuboval hlavne plávanie a beh, neskôr ho zaujalo vzpieranie a boxovanie. Ako 10 ročný prvý krát pričuchol k činkám a začal vzpierať. Bežný laik by povedal, že je to priskoro a v minulosti často panoval názor, že mladí chlapci vo vývine by nemali cvičiť s činkami, pretože nevyrastú. Mladý Hermann Goerner tento mýtus rozsekal na kusy.

V dospelosti dorástol na 185 centimetrov a váhovo sa pohyboval medzi 120 až 133 kilogramov. Už ako sedemnásť ročný dokázal nadhodiť 140 kíl a o rok neskôr dvihol 270 kilogramov vážiaci sud a položil ho na stôl. Pred dovŕšením 21 rokov sa Goerner stal amatérskym šampiónom ťažkej váhy vo vzpieraní. Ovládol európsky kontinent a ľudia ho považovali za nástupcu Arthura Saxona!

V roku 1910 Hermann Goerner využil svoju mohutnú postavu a pridal sa do skupiny „Atlas Trio“. V nej spoločne so svojim bratom Ottom Goernerom a ich sparingpartnerom Ottom Breurerom cestovali po nemeckom vidieku a predvádzali rôzne silové výkony. Hermann tejto skupine dominoval a tak ju trojica premenovala na „Hermann Strongford Trio“.

Hermann Goerner

Krátko pred prvou svetovou vojnou Herman pracoval ako robotník v muničnej továrni. Veľmi túžil stať sa boxerom alebo zápasníkom. Jeho plány však zmarila vojna. Ako statný muž musel narukovať a slúžil na západnom fronte. V ťažkých bojoch však utrpel mnoho poranení a domov sa vrátil slepý. Zrak sa mu vrátil iba na jedno oko no ani to ho neodradilo a pokračoval vo svojom tréningu.

Zápasiť síce už nemohol ale nič mu nebránilo vzpierať. Oženil sa a odcestoval do Južnej Afriky kde začal nový život.

Tam sa spoznal s majiteľom cirkusu a promotérom v jednej osobe – Williamom Pagelom. Stali sa z nich obchodní partneri a Pagel Goernera sponzoroval. Nasledujúcich 16 rokov sa Hermann Goerner venoval siláckym vystúpeniam a ohuroval svojimi silovými výkonmi jasajúce davy divákov.

Hermannove výkony sledovali diváci s údivom no často sa stávalo, že mu neverili váhy bremien, ktoré dvíhal. Vyriešil to po svojom – začal dvíhať živú váhu. Počas vystúpenia v Londýne prizval na pódium 24 dobrovoľníkov z hľadiska. Tí sa postavili na dlhý drevený trám, ktorý Herman držal svojimi nohami. Celková hmotnosť približne 1870 kilogramov – neuveriteľný výkon!

Demonštráciou nadľudskej sily bol jeho zápas so slonom! Ten na začiatku turné vážil približne 700 libier no na jeho konci celých 1500. Hermann tvrdil, že váha slona nepredstavovala až taký problém ale jeho koža, za ktorú ho nemohol poriadne chytiť.

Hermann Goerner bol expert na ťahové cviky, predovšetkým na mŕtvy ťah. S ľahkosťou robil silové premiestnenia s veľmi hrubými osami a neprekonateľný ostal v žonglovaní s ťažkým 50 kilovým Kettlebellom.

Aj napriek tomu, že mŕtve ťahy neprecvičoval pravidelne dokázal potiahnuť 793 libier, čo predstavuje takmer 360 kilogramov. To všetko približne okolo roku 1920, kedy tento cvik nebol veľmi populárny a neexistovali žiadne anabolické steroidy, ba dokonca ani doplnky výživy.

Hermann Goerner

Hermann trénoval štyri alebo päť krát v týždni a každý tréning trval asi dve hodiny. Trénoval podľa nálady a často menil tréningovú intenzitu. Nikdy nešiel na hranicu svojich síl a vždy bol niekoľko opakovaní pred zlyhaním. Neviedol si žiaden tréningový denník a nikdy sa nedržal žiadneho tréningového plánu – dalo by sa povedať, že trénoval inštinktívne. Keď nemal chuť alebo náladu, tréning jednoducho odložil na inokedy.

Nakoľko trénoval intuitívne a vyhýbal sa zlyhaniu, jeho najznámejšie silové výkony zďaleka neboli skutočne maximálne. Hermann sa snažil neustále meniť tréning a prevedenia jednotlivých cvikov. Obľuboval menšie počty opakovaní, v priemere okolo troch. Cvičil pyramídovým spôsobom a váhu navyšoval pri každej sérii o 5 kíl.



  1. Trénovať čo najčastejšie
  2. Trénovať podľa nálady a pocitov
  3. Nikdy netrénovať nad svoje limity a do zlyhania
  4. Zaznamenávať neustály progres (hoci aj veľmi malý ale nepretržitý)
  5. Používať veľa variácií cvikov
  6. Robiť málo opakovaní ale viacero cvikov v rámci jedného tréningu

Hermann Goerner mal veľmi rád mäso, vajcia a syry. Denne zjedol približne 2 kilogramy mäsa a ako prílohu zvykol jedávať prevažne zemiaky a zeleninu. Taktiež obľuboval ovocie, hlavne citrusy. Dbal na dostatočnú regeneráciu a po obede si často doprial hodinový spánok. V noci nikdy nespal kratšie ako 8-9 hodín. Ako doplnkovú aktivitu zaradzoval chôdzu a plávanie.

Aj napriek hrubej sile sa nemusel hanbiť ani za ostatné telesné atribúty akými boli kondička a obratnosť. Nemal problém dokonca ani šprintovať.

Hermann Goerner

Hermann sa spolu so svojou manželkou v roku 1938 vrátil späť do Nemecka. Usadili sa neďaleko Lipska no návrat si mali radšej dobre premyslieť. Plánovali pokojný život ale opak bol pravdou. Začala druhá svetová vojna a počas nej to ani Nemci nemali veľmi ľahké, obzvlášť po víťazstve Sovietskeho Zväzu. Štyridsaťsedem ročného Hermanna zajali a poslali na nútené práce do lomu. Zobrali mu všetok jeho majetok a nik nehľadel na to, kto je a čo všetko dokázal.

Ťažké práce neprežilo mnoho zajatcov no Hermannovi sa to podarilo zrejme vďaka jeho telesnej konštitúcii. Ako utečenec sa s rodinou dostal do Britského Hannoveru kde s ním nezaobchádzali v rukavičkách ale dali mu pocítiť, že nie je vítaný. Žil na hranici chudoby, jeho výkony boli zabudnuté a sláva pošliapaná. Akú mal mať ďalšiu motiváciu do života?

Po emigrovaní sa zrejme vplyvom enormného stresu začalo zhoršovať aj jeho zdravie. Najskôr začali problémy so žlčníkom a potom aj s pečeňou. V roku 1956 bol prevezený do nemocnice s diagnózou hepatitída. V nemocnici schudol celých 30 kilogramov a 29. júna 1956 vo veku 65 rokov vydýchol naposledy.

Rovnako ako Gustava Frištenského aj sympatického Hermanna Goernera postihol podobný osud. Zašlá sláva, pošliapaná česť, na okraji spoločnosti, na hranici chudoby skonali a nikto viac o nich nepočul. Obaja žili v ťažkých časoch no nepoddali sa a bojovali až do samého konca. Dnes by sa nejeden zosypal no oni boli z iného cesta. Pravdepodobne ich zocelila vojna a neskazila ich doba prebytku. Museli žiť skromne, nemali moderné výdobytky dneška no nič z toho im nechýbalo. Napĺňalo ich, že mohli robiť to čo milovali. Odpočívaj v pokoji Hermann, ďakujeme za tvoj nesmierny prínos pre silové športy.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *